reklama

Čudní ľudia

Autobus meškal. Poobzerala som sa okolo seba. Dlhodobejší pobyt v tomto prostredí nepatril zrejme medzi tie najbezpečnejšie. Napoly zrúcané budovy s rozbitými oknami sa na mňa nemo vyškierali. Žiadnych pochybných nájomníkov nebolo vidieť. Našťastie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Škúlila som do diaľky a naťahovala uši, či niečo nezačujem. Nikde nič. Čo teraz? Môj pohľad zavadil o polorozpadnutú lavičku, vynárajúcu sa z dobre živenej buriny, ktorej tu bolo požehnane. Nuž čo. Sadnem si a ešte počkám. Opatrne som sa spustila na stabilnejší okraj.Doska podo mnou nervózne zapukala. To je úroveň! Na túto samotu ma nikto znovu tak ľahko nedostane. Kamarátky nekamarátky, toto je ako za trest. Najprv dva kiláky pešo cestou necestou na akúsi pseudozastávku a teraz nejaký senilný dedko, ktorý si hovorí ujo autobusár, zabudol o koľkej má odchod. Na chate som bola naposledy, to prisahám! Čas pokročil a slnko nechutne pripekalo. Energicky som sa preto začala ovievať časopisom, ktorý navyše výborne odháňal lietajúce tvory okolo mňa. Toto si niekto odskáče, zadupala som nahnevane nohou. Dávam mu desať minúť, inak....- Hu, - ozvalo sa pri mne.Skoro som spadla z lavičky. Vedľa stálo nejaké čudo a gúľalo svojimi zvedavými očiskami hore-dolu akoby nikdy nevidelo človeka. - Kto dopekla si a prečo sa tu zakrádaš, há? - vrátila sa mi reč.Indivíduum podozrivo mlčalo. Lepšie som sa mu prizrela. Vlastne, bol to len asi šesť ročný chlapec. Oblečený v obrovskom zafúľanom tričku vyzeral dosť úboho. Chudé nohy v o pár čísel väčších teniskách mu ločkali. Hnev proti mojej vôli vystriedala ľútosť.- To ti mamička nepovedala, že plašiť druhých je zlé? - spustila som trochu milšie.Žiadna reakcia.- No? Nehanbi sa! Dieťa zažmurkalo. Len neplač...! Nemám to rada! Ale ono sa namiesto toho záhadne zaškerilo. Žeby nerozumelo?- Ty tu bývaš? - a ukázala som na tie ruiny okolo seba.Chlapča pomaly prikývlo. Super, takže úplný neandertálec to nie je. - Ako sa voláš?- Erik, - zapípal naveľa.- Si tu sám? Kde máš mamičku?Otrčil prstom smerom k zemi. To má byť čo? Nedopaľovalo mi a asi to bolo vidieť.- Mamička odišla tam. Dávno, - vysvetlil. Aha.- A ocko čo robí?Malý pokrčil plecami. - Tato neni doma.Aha. Asi sa fláka a niekde slope. Taký je život. Došli mi otázky aj nálada. Kde je ten autobus...Má päť minút...- A ty sa ako voláš? - osmelil sa krpec, keď nastalo ticho. Ešte je tu?- Diana, - odpovedala som s očami prilepenými na cestu.- Také meno som v živote nepočul, - čudoval sa. To ma neprekvapuje. V takomto zapadákove a medzi polodivochmi... Už by mohol zdvihnúť kotvy. Naokolo sa šíril akýsi divný pach...Žeby jeho tričko...?Ale Erik nebol na odchode. Pravdepodobne sa sám nudil a očividne sa rozhodol, že mi bude kaziť deň, ktorý už aj tak nestál za nič.- A čo máš v tej nepokojnej škatuli, ktorú tak starostlivo opatruješ? – spýtala som sa nakoniec od nudy.- To je Mirko, - hrdo mi predstavoval zázrak vo vnútri.- Tvoje zvieratko? Môžem sa pozrieť?- Uhm. - Neublíži mi? - Na jeho zápästí som totiž zbadala tenký škrabanec.- Nie, Mirko je kamoš, - a položil mi škatuľu na kolená. Vzápätí iba trochu odokryl vrchnák. - Aby neušiel, - komentoval.Von sa najprv vystrčil sondujúci ňufáčik a nato hlodavé zuby. Tmavé očká na mňa zablikali..., no to už vyšiel z môjho hrdla rev ako z leva. Pribuchla som veko a šmarila škatuľu na zem. Erik sa mračil. – Mirko sa bojí kriku. Prečo si ho hodila dolu? - vyčítal mi.Prečo? Prečo? Hlboký nádych. - Lebo je POTKAN, - zaškriekala som vydesená.- Ale je milý, - trval na svojom.- Potkany nie sú milé, sú odporné...prenášajú choroby, môžu ťa zraniť...Kde si chytil tohoto? -nedalo mi.- Doma. Máme ich plno, - informoval stručne.Oblial ma hnus. Netúžila som vedieť ďalšie podrobnosti. Chcela som vypadnúť. HNEĎ! Vstala som.- Ty už ideš? - rozhovoril sa Erik, pozorujúc môj neúspešný pokus zdrhnúť, totiž prostriedok stále chýbal...Ja toho šoféra dorazím...- Nocovať sa tu nechystám, - odvrkla som a zasa si sadla.- Nie? - Serie ma?Môj vražedný pohľad vravel za všetko. Malý zmĺkol. Hodinky na ruke odčítavali poslednú minútu. Tak. Tak. Koniec. Zavolám do tej poondiatej šopy odkiaľ vydávajú pokyny pre tie svoje treťotriedne popolnice na kolesách a pekne im to tam vytmavím...- Tie boli určite drahé...- Neodišiel. Prečo sa nečudujem?- Čo? - zrúkla som. Niekedy na ľudí kričím. Všimol si to aj môj prvý psychológ. A nebol s tým spokojný. Zažaloval ma. Že on má slabé srdce...Nepochodil. Tak mu treba. Nemal provokovať. Vraj predbežná diagnóza: citovo labilná. NIE SOM CITOVO LABILNÁ! NIE SOM! Povedala som mu to...Už to viac nespomenul.- Tie hodinky, - zopakoval pokojne krpec, hoci mimovoľne ustúpil o krok ďalej, keď uvidel zaťaté päste a červeň v tvári. - Si bohatá? - pokúšal.Bez komentára. Hrabala som sa v batohu. A mám ťa...ruka nahmatala mobil...- Vau, ty máš mobil?! - skoro sa mu oči rozkotúľali, keď ho zbadal.- Mobil má každý...- Nie, nemá, - hádal sa o dušu.- Tak nemá. - Rezignácia. Prestane?- Tak si bohatá! - skonštatoval.- Tak asi, doriti, som. - Ja tohto škrečka roztrhnem, ak neprestane. A po ňom toho autobusára, keď príde... Ak príde... Ak nepríde, tak...- ...tak tu si, všade ťa hľadám...- Obzrela som sa. Ale, ale, koho to k nám čerti nesú. Nie je to vari spomínaný „vzorný“ tato?Bol.A bol aj dosť vzorný.- Si celý? - obzeral si Erika. Bol to špinavý veľký chlap, v ešte špinavších montérkach, s výrazom akoby nevedel narátať do päť.- A vy, - preťal vzduch prstom, v skutočnosti by bol asi najradšej preťal mňa, - takto sa zhovárate s deckom? S MOJÍM DECKOM? - nástojil.Len som čumela.- Ako si TO vlastne predstavujete? - zabodol oči ako dýky do mojich.V tú chvíľu som si TO úporne snažila predstaviť. Na čo môže narážať?- Vy nebudete, - pristúpil ku mne a ja som zacítila pot s príchuťou cesnaku a poriadnu dávku chmeľu, - nadávať pred mojím synom! - vyprskol. - Rozumiete? - zreval. - Áno, pane, - zasalutovala som s iróniou. Všimli ste si, že niektorým osobám príliš rýchlo dochádza trpezlivosť?- Žartujete? - prižmúril oči, v ktorých sa metali blesky.- To by mi ani vo sne nenapadlo. - Nechcela som, aby ma ubil.- To je dobre, - odstúpil a ja som sa mohla zhlboka nadýchnuť čerstvého vzduchu. Otočil sa. – Poďme! - zavelil, schytil malého za ruku a pochodovali spolu preč.- Hovoril som ti, aby si sa nerozprával s cudzími, - ozýval sa z diaľky karhavý hlas.- Ale tato...- Žiadne ale, odteraz...a s tým potkanom... Nedozvedela som sa však, čo s tým potkanom, pretože práve predo mnou zastal dlho očakávaný autobus. Nastúpila som a našla si miesto. Pohli sme sa. Smer civilizácia. Vonku muž ešte stále čosi hučal do chlapca. Ich siluety sa strácali, až napokon celkom zmizli.Čudní ľudia. Odvrátila som hlavu od okna a otvorila si časopis.

Lucia Herdová

Lucia Herdová

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...život si spestrujem písaním a kreslením...:) Zoznam autorových rubrík:  Fotky-V živočíšnej ríšiS ceruzkou v rukeSpomienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu