reklama

O objave 8. divu sveta alebo pár “teplých” slov o bratislavskej MHD

Stalo sa to asi pred troma rokmi. Cez leto sme sa vybrali s mojou mamou na rodinnú návštevu do Bratislavy. ...Že spravíme si fajn výlet - mysleli sme si nadšene. Mysleli sme si...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)

Bez problémov sme docestovali do cieľa. Potom sme vybalili všetky tašky, vybrali horu sladkostí (však na návštevu sa nechodí s prázdnymi rukami!), vypočuli námietky(„To ste si mohli nechať, zjedli by ste doma!“) a začali sme si užívať fajn víkend menšími výjazdmi do okolia. Totiž stráviť horúce letné dni v panelákovom byte s výhľadom na ďalšie ozrutné tehlové múry, ktoré sa týčia vľavo, vpravo a aj rovno pred vaším (na iné zvyknutým) nosom, nie je práve vrcholom estetického zážitku. No ale aby som nebola nespravodlivá (pretože moji príbuzní by mohli mať námietky...), neďaleko sa črtalo čosi ako les, aj keď ten sme nakoniec nenavštívili... (kliešte sú svine!). Takže pomaly môžem prejsť k fáze pripravovaného odchodu z nášho krásneho betónového hlavného mesta...znovu sme všetko nahádzali do tašiek, ktoré neboli o nič ľahšie, ako keď sme prišli...(Na oplátku sme tiež nafasovali nejaké tie jedlé prezenty...aby sme neumreli hladom na dvojhodinovej ceste domov... No uznajte, náhodou nás prepadne hlad a čo potom?!) Každá, nesúc si hrdinsky svoju tašku (aj s desiatou), sme nastúpili do MHD. „Cesta trvá necelú pol hodinu, takže si stačí cviknúť pol hodinové lístky...,“ vysvetľovala mamina sestra, snažiac sa nám dva neúspešne podstrčiť bez toho, aby za ne prijala peniaze. Bozky na rozlúčku a ... nasadli sme! Smer centrum. Do cesty nám však prišiel menší háčik...Päť zastávok pred konečnou totiž všetko čo malo štyri kolesá postupovalo asi tak rýchlo akoby sa pretekali korytnačky so slimákmi...Nevadí, mysleli sme si s mamou, my máme čas, čistá pohodička...autobus z Nív odchádza až o vyše pol hodiny...Približne o desať minút sa premávka rozhodla, že tú skvelú „naháňačku“ ukončí a my nakoniec predsa len pretneme cieľovú pásku. Čakali sme...no naplnil sa celkom iný scenár...Na konečnej sa objavil nový hráč...REVÍZOR...(Ukážte lístky!)...Tak sme mu ich ukázali...(tušiac problémy...)...a problémy naozaj nastali, hneď ako si ten veľký stodvadsaťkilový medveď (vyzeral ako dozorca vo väznici!) porovnal aktuálny čas s tým na lístku...„Musíte zaplatiť pokutu...,“ zahrmel na nás a zastal nám aj so svojim kumpánom cestu ako dvom väzňom na úteku. Vstali sme a začali vehementne protestovať: „V cestovnom poriadku je napísané, že cesta trvá dvadsaťsedem minút...a bola zápcha...,“ sypali sme argumenty. Zdalo sa, že mu to stále nedochádza. (Zločinec je zločinec, dôvody jeho prečinu nie sú dôležité!) „My by sme naozaj nikdy...,“ začala moja mama, ktorá je vrcholom čestného človeka a tento incident vnímala ako osobnú urážku. „Pani, prestaňte...,“ prikázal tónom ja som tu šerif a vy ste len poddaní... „Ale...,“ nedala sa mama. „Ticho, pani...,“ zaštekalo na moju preľaknutú mamu to chlapisko s výzorom prekŕmeného zúrivého psiska. To už som mamu musela tíšiť aj ja, pretože ten kríženec dozorcu a dobermana sa začal tváriť, akoby jej chcel nasadiť skutočné putá. „Ale naozaj sme mali meškanie...,“ zastal sa nás aj vodič autobusu, ktorý z diaľky nesmelo pozoroval situáciu. Doberman ho so všetkou precíznosťou ignoroval, zároveň fľochol po nás očami, aby sme náhodou neutiekli (nemali sme kde spraviť ani krok!) a začal konečne cez slúchadlo overovať naše slová. „Môžete ísť,“ vypľul po pár minútach zo seba nevrlo a my sme boli “nútené“ po takmer štvrťhodine opustiť túto “milú“ spoločnosť. Vôbec sme neľutovali. Len Doberman nemo zazeral na svoju ubziknutú korisť. (Väzni na slobode!) Po vystúpení z MHD náš šok veľmi rýchlo vystriedal spravodlivý hnev. Boli sme napálené. Tá osoba s nami zaobchádzala ako s recidivistkami a nakoniec nepovedala ani trápne „prepáčte“. Chápem, že v takomto povolaní nemôže mať človek, ktorý sa stýka s kadejakými podvodníkmi a indivíduami, práve jemnocitné správanie a asi to nemá ani v popise práce, ale čo je veľa, to je veľa. Moja mama odvtedy radšej sedí doma a nemusí počúvať, ako niekto pochybuje o jej čestnosti. A prečo som sa rozhodla napísať o tejto udalosti? Nakopol ma nedávny zážitok, ktorý ma stretol kde inde ako v milovanej Bratislave. Cestovala som domov z podobnej návštevy príbuzných. Sama. Tentoraz som si pre istotu cvikla hodinový lístok na rovnakej trase. Aspoň sa s nikým nebudem musieť doťahovať, pár korún hore dole, pomyslela som si spokojne, našla si miesto na sedenie a lístok vložila do vrecka. Uplynulo asi päť minút, keď som sa rozhodla vytiahnuť ho. Len tak. Nič netušiac som naň pozrela a na čelo mi vystúpil studený pot. A toto čo je za zázrak ? Na lístku nebol vytlačený čas. Pritom by som dala ruku do ohňa, že ho bolo po cviknutí vidieť. V skutočnosti sa nejaké náznaky pokusu dali rozoznať, ale stále to bol čistý lístok. (Pre revízora Dobermana čin hodný odhryznutia hlavy!) Moja panika narastala a úplne mi zatemnila mozog. Čo teraz? Vystúpiť? Nachádzali sme sa na diaľnici, po najbližšej zastávke ani chýru ani slychu. Snažila som sa označiť svoj lístok znova. Dvakrát. Stále nič. Ľudia sa na mňa čudne pozerali. Čo to tá bláznivá vyvádza...? hovorili si v duchu. Konečne sme zastavili. Opäť som strčila papier do toho čertovho vynálezu, odmietajúceho spolupracovať. Márne. Zrazu ma zaplavila spásonosná myšlienka. Prešla som do zadnej časti autobusu k druhému prístroju. Vybrala som lístok, cvikla a ...podarilo sa! Hurá!!! Sadla som si na miesto celá šťastná. Chuť usmiať sa som radšej zavrhla. Nebudem predsa potvrdzovať ľuďom ich prvé dojmy. Zostala som ľadovo pokojná. (Akože čistá rutina.) Na konečnej som s úľavou opustila ten pekelný dopravný prostriedok, rozhodnutá držať sa od neho v budúcnosti čo najďalej. Ale viem, že o rok sa vrátim a už teraz ma striasa, čím ma zasa šokuje bratislavská MHD – tento ôsmy div sveta, ktorý v sebe skrýva viac prekvapení ako egyptské pyramídy.

Lucia Herdová

Lucia Herdová

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...život si spestrujem písaním a kreslením...:) Zoznam autorových rubrík:  Fotky-V živočíšnej ríšiS ceruzkou v rukeSpomienkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu